Kolobeh Života
Keď klíček rozhodol sa že klíčiť začne,
že i svoj kus zeme si teraz načne.
Že okúsi aké je to byť chladom a slnkom skúšaný,
že okúsi i on život skazený.
Zo začiatku sa to zdalo ľahké,
ku koncu na ľahkosť pamätá už len matne.
Ale vráťme sa pekne na začiatok,
keď ešte len skúšal mnoho krásnych hrátok.
Kedy ochraňovali ho staršie kvety,
kedy nehádzali na neho všetky smeti.
No postupne ako rástol, rástla aj zodpovednosť,
kedy ubúdala fyzická a pribúdala psychická krehkosť.
Hoci ešte len na ňom bolo kedy sa zobudiť a kedy zaspať,
no už i strach zo života začínal mať.
Chcel si obrániť len kúsok svojej zeme,
aby mal kam hlávku zložiť ak náhodou klesne.
No postupne začali ho strašiť iné obavy,
keď videl ako iné kvety pri ňom skonali.
Už sa nebál iba toho či včas zaspí,
bál sa zvierat a zvieracích pascí.
Už i tí ktorým veril a zradu od nich nečakal,
podložili mu pod kolená i ku hlave zbraň.
Veď každý obraňuje kúsok svojej pôdy,
i tú trošku lásky, či kvapku živej vody.
No nevzdáva sa, hlávku k nebu dvíha,
nikto nečakal, že vzklíčila v ňom toľká sila.
No časom podľahol,
nátlaky nezvládol..
Vieru v samého seba stráca,
ku všetkým kvetom o pomoc zvoláva.
Hľadá jediný, čo by zabil v ňom strach,
a naučil to krásne, mať rád.
A zrazu spomedzi všetkých iných stoniek,
vynára sa jedna a vyhlasuje bolesti koniec.
Bráni s Tebou kúsok sveta,
závisť okolo, tá iba plesá.
Pocit, že toto šťastie už nič nezlomí,
že dostal si všetko a nedovolíš to prelomiť.
Že už nikdy šťastnejší nebudeš,
veď máš svoju silu a kúsok zeme tiež.
A v tom, ten od ktorého by si to nečakal,
berie Tvoje šťastie i úsmev na perách.
Áno, možno by si sa aj chcel biť,
No on prechádza na druhú stranu a trhá za sebou niť.
Tvoja nádej aj Tvoje sny,
rozpŕchli sa a Ty nemáš silu žiť.
Kvetinka stráca na kráse,
celé telo sa jej zmätkom trasie.
Už nikdy nebude farbami žiariť,
ani netušila koľko toho môže stratiť.
Zomiera no nezomiera skutočne,
zomiera vo vnútri a čaká kedy si vzdychne.. “konečne“.
Život sa mu smútkom naplnil,
každý teraz žiada aby spomienky zahodil.
Matne si spomína aké to bolo na začiatku,
vrátiť sa do tých čias, to by si prial k sviatku.
No o tom je dospelosť,
ako najlepšie skryť psychickú krehkosť.
Už len zhora hľadí na klíčky ktoré chcú byť ako on,
chce no nedokáže im zakričať, stoj!
Veď o tomto je kolobeh života,
ktorý zmätok Ti koľko rán dá.
Až pokým nezvädne bude si chrániť ten kúsok zeme,
o ktorý tak hrdo bojoval, bez duše sa smeje.
Totiž duša mu už odišla a on tíško skonáva,
no nikomu nedá znať, nech si to každý sám spoznáva.
Ani sa nenazdal a už je dospelý,
rozhodol sa obrniť aj tonou oceli.
Už nemá dôvod k životu, svetu sa obracia chrbtom,
už len život dožíva v svojom tele mŕtvom.
Posledný pohľad na slnko, myšlienka v ňom prebehne,
potichu a pomaly šepká si...“konečne“..
A keď posledný krát uzrie slniečko biedne,
zaspáva odchádza, kvetinka vädne...
Komentáre