gothic

      Bozky temnoty

Komtesa Erine sa predierala  hustým lesným porastom. Ruky už mala celé doškrabané od ostrých konárov divého hlohu a od tŕnia černíc,  z jemných čipkovaných rukávov jej nádherných, tmavo zelených zamatových šiat zostali  len úbohé, zašpinené zdrapy. A aj tie sa ešte odtrhávali ďalej, ako sa predierala ďalšími a ďalšími kríkmi.

Silno pršalo a dážď jej zmáčal šaty až na kožu a z jej dlhých, vlnitých, plavých vlasov nechal iba zlepené špagátiky. Pomaly sa blížil súmrak.

Nechcela prenocovať v tom lese. A nechcela sa vracať k preobrátenému kočiaru a ,mŕtvolám jej doprovodu. Predstava, že by na tom mieste mala stráviť noc, byť v akom-takom suchu a teple, ju vystrašila viac ako predstava, že by musela nájsť úkryt a prenocovať tu v lese.

Keď ich prepadli lupiči a vrahovia a ona zistila , že je jediná, ktorú nenašli, nezabili a neokradli, dala sa radšej rýchlo na ústup. Čo keby tých mužov napadlo, že sa vrátia. Potom utekala dlho lesom po, až na sem tam nejaký koreň, dosť dobrom teréne. Až sem. Posledních niekoľko metrov, sa čo najrýchlejšie snažila predrieť stále hustejším lesným porastom. Ani terén tu už nebol tak rovný ako predtým. Každú chvíľu sa skotúľala nejakého svahu do dolinky plnej ostružín, kamenia ale pŕhľavy a poobíjaná, zablatená, popichaná a popálená sa z tade potom ťažko snažila dostať.

Podpätky jej črievičiek sa rozlúčili hneď po prvých niekoľko metroch a nohy, nezvyknuté na chodenie, ju boleli čím ďalej tým viac. Vedela však, že sa odtiaľ musí dostať von a nájsť niekoho, kto by ju doviedol domov. Nijako ju to neťahalo stráviť noc v Klaitenskóm lese plnom divokých zvierat a opriadanom tisíckami skázami o pôsobení mágie a tunajšie rastliny a zver. A obzvlášť v túto noc, keď mal byť spln. To sú vraj sily zla najsilnejšie.

 Keď vtedy zahliadla medzi stromami slabé svetlo okien nejakej budovy, podvedome zrýchlila krok, aj keď jej už doráňané nohy pomaly odmietali niesť ju ďalej a každý krok bol neznesiteľným utrpením. Predierala sa hrdinsky ďalej. Keď už si myslela, že tomuto lesu  nikdy nebude koniec, že sa z toho hustého a zraňujúceho krovia nikdy nevymotá, les sa náhle skončil. Pred jej unavenými nohami sa rozprestierala široká zelená pláň, cez ktorú pretekal malý bublajúci potôčik s priezračnou a chladivou vodou.

Na druhom konci  pláne sa k nebu vypínal majestátny obrys veľkého zámku. Teda múr tejto stavby už bol na mnohých miestach porušený a čierno natrená brána so zlatými kvetmi a vtákmi už nebola nová a niesla štít oznamujúci meno rodu, ktorý zámok obýva a niektoré z veží a časť opevňujúcich hradieb boli zbúrané, hlavné krídlo a jedno zo stranných krídel zámku a zámocká kaplnka však bola takmer neporušená a v jednom z okien na prvom poschodí hlavného  krídla  zahliadla predtým mihotavý záblesk svetla, ktorý ju sem doviedol.

Nemala tušenie, že tu tento zámok stojí. Nepamätala sa dokonca, že by sa niekto zmieňoval o tom, že by sa tu niekedy nejaký zámok staval. Ale bola rada, že je tu a že nie je prázdny alebo obývaný nejakými duchmi.

Vyzula si črievičky, rýchlo si opláchla poráňané nohy a ruky a špinavú uplakanú tvár v ľadovej vode potôčika, upravila si vlasy a povyťahovala z nich listy a úlomky konárikov, ktoré sa  tam zachytili, ako sa okolo nich predierala krovím. Trošku si očistila a poopravila šaty a potom sa znova obula a vydala sa k zámku, ktorý ju priťahoval vidinou tepla a sucha, ako rozsvietená lampa priťahuje nočnú moru, skôr než ju svojim svetlom spáli na popol.

Čierna, zlatom zdobená brána sa otvorila na jediný slabý dotyk a Erina vstúpila do neudržovanej, ale ešte stále krásnej zámockej záhrady.  Voňali tu nádherné ľalie a pivónie a v prenádherných luboch sa tu po drevených oblúkoch nad cestami ťahali záplavy bielych a krvavo červených ruží s kvetmi tak veľkými a tak omamne voňajúcimi, že sa z toho Erine točila hlava. Chvíľu tadiaľ v tichom úžase prechádzala a odhodlávala sa potom zamieriť k hlavnému vchodu zámku.

Ale omamná vôňa všetkých tých kvetov, to, že prestalo náhle pršať a jej únava vykonali svoje a ona na jednej z ciest skrátka padla v mdlobách do bieleho štrku.

Značnú chvíľu potom nevnímala nič, iba skutočnosť, že je smrteľne unavená a chce ísť spať. Potom prišiel niekto, koho kroky nepočula prichádzať, opatrne ju zdvihol a odniesol do zámku, kde ju jemne uložil do mäkkých, čistotou voňajúcich páperových podušiek a nechal ju samu.

Prebudila sa neskoro v noci v nádhernej, viditeľne pre dievča urodzeného pôvodu zariadenej izbičke. Mesiac, pekne okrúhli a vyzerajúci ako chladné rybie oko, stál vysoko nad strechou zámku a zalieval široký priestor planiny, prestierajúcu sa pred jeho bránou svojim trblietajúcim  svetlom.

Ponaťahovala sa a posadila. Zrazu sa už necítila ospalá. Vstala a zistila, že ju večer ten niekto kto ju sem doniesol, zobliekol jej zničené , premáčané šaty a nechal ju tu len v košieľke. Ale nebol zrejme ľahkomyseľný, ani ju tu nechcel držať zamknutú a poskytol jej za jej šaty možnosť výberu náhrady. Na druhej strane izby totiž stáli dve veľké, otvorené skrine, plné nádherných šiat rôznych pastelových farieb vo veľa odtieňoch a kombináciách. Po chvíľke uvažovania a ešte dlhším skúšaním s vybrala mliečne biele šaty s priehľadným, bledunko modrými dlhými rukávmi popretkávanými perlami a zakončenými drahocennou čipkou, vyšívané zlatou niťou. Potom si pozláteným hrebeňom a kefou učesala teraz už vysušené a opäť prstienkovito  vlniace vlasy a trikrát sa v nových šatách zatočila po miestnosti, aby videla ako sa v nich točí sukňa. Vedela, že je krásna a že teraz, keď je už upravená a oblečená v týchto šatách, sa jej to určite veľmi hodí. Nebolo tu ale nikde žiadne zrkadlo, v ktorom by sa mohla o tom presvedčiť.

Na nočnom stolíku, hneď vedľa postele našla všetky svoje šperky a jemne vypracovanú zlatú čelenku vykladanú modrými a bielymi kameňmi do ľúbezného tvaru a všelijakých exotických kvetov. Vplietla si ju do vlasov a vyzdobila sa svojimi šperkmi. A potom  vyšla vyrezávanými dverami do temnej zámockej chodby, aby vyhľadala svojho dobrodinca a poďakovala sa mu.

Srdce jej v hrudi búšilo ako o závod, keď otvárala jedne vyrezávane dvere za druhými a snažila sa v pološere miestnosti vypátrať niekoho prítomnosť. Cítila sa ako v rozprávke kráska a zviera a nevedela, či sa má obávať stretnutia s pánom zámku, alebo sa tešiť. Nevedela prečo, ale akýsi tichý vnútorný hlas jej hovoril, že tam nepatrí a že tam vôbec nemala byť. Nevenovala mu však prílišnú pozornosť a pokračovala v otváraní dverí a prehľadávaní miestnosti. Bolo ich mnoho. Chodba bola dlhá a temná.

Zhruba v polovici chodby, keď s povzdychom zatvárala ďalšie vyrezávané dvere , za ktorými bola prázdna tmavá miestnosť a chystala sa otvoriť tie, ktoré nasledovali, tak tie dvere sa otvorili Erine samé a pozvali ju do útulne zariadenej jedálne, zliatej mihotavou žiarou snáď tisíckam sviec v drahocenných svietnikoch a presiaknutou teplom a vôňou čerstvého horiaceho dreva z obrovského krbu v ktorom krásne praskal oheň. Vošla.

On, otočený k nej čiastočne zozadu, sedel v kresle pri krbe a hľadel ticho do tancujúcich a praskajúcich plameňov. Čakal, kým vojde a dojde až k nemu. Ani v tejto miestnosti nenašla žiadne zrkadlo, ale tu to celkom chápala, bola to jedáleň.

„Dobrý večer.“ Prelomil ticho ako prvý. Jeho hlas byl hlboký, melodický, mlado znejúci a hladil ju na duši ako príjemný zamat.

„Dobrý večer.“ Oplatila mu potichu pozdrav.

„Ach, prepáčte! Otáčam sa vám chrbtom. Ale snáď mi to bude odpustené, že som sa trošku zasníval pri pohľade to tancujúcich plameňov.“ Obrátil k nej s ospravedlnením svoju tvár. Erina nebola schopná slova. Bol v tvári trošku pobledlý , zrejme po nejakej ťažkej chorobe. Ale mal tvár krásnu, že sa obávala, aby znova neomdlela, ako sa jej z jeho krásy zatočila hlava. A jeho oči  mali ten najkrajší odtieň zelenej, aky kedy videla. Ešte ho ani nepoznala a už si bola vedomá, že tento muž bude významnou postavou jej života. Usmial sa. Bol to nádherný úsmev opatrne odhaľujúci dve rady dokonale bielych zubov. Erina cítila, že keby sa jej v túto chvíľu zmocnil, nebránila by sa.

To sa však nestalo. Namiesto toho vstal a dvorne sa pred ňou uklonil. „Mal by som sa predstaviť. Moje meno je Ronald. Hrabe Ronald Heese z Gooru, presnejšie. Tento zámok je sídlom nášho rodu“

Dvorne sa mu poklonila. Nechápala prečo, ale pôsobil v nej nepokoj. „A ja som.....“ začala.

„Viem, kto ste Ja Vás poznám, Vašich pánov rodičov, aj celý Váš rod. Naše rody už žijú dlhé roky v známom súlade na panstvách blízko spolu susedných. Čo priviedlo mladú dámu z rodu Eniar do týchto pustých a nehostinných končín?“ Prerušil ju s úsmevom a jemným tlakom jeho ruky na jej pravé rameno ju poprosil posadiť sa do pohodlia kresla pri krbe, z ktorého len pred malou chvíľou vstal. Podvolila mu a usadila sa. Plamene tancovali po obrovských dubových polenách, praskali a príjemne hriali do jej boľavých nôh.

Ronald obišiel kreslo, postavil sa za jeho operadlo a svojou jemnou rukou sa opatrne dotkol jej vlasov . Nepohla sa. Bolo jej to príjemné, keď k nej hovoril a zdalo sa jej príjemne aj ked sa dotýkal jej vlasov. Pomalým pohybom dlane ju pohladil.

Chvíľu tam len tak ticho stál, hladkal ju ukľudňujúcim spôsobom po vlasoch, obtáčal si dlhé pramienky  okolo štíhlych, jemných prstov s bledou kožou a voňal k ním s požitkom, ako by to boli kvety v jeho záhrade.

Potom sa vzdialil. Ale iba preto, aby jej z jedálneho stolu doniesol kúsok kurčaťa a pohár s vínom.

„Mala by ste niečo zjesť. A tak trochu sa napiť vína. Ste pobledlá a vyzeráte unavene. Ešte aby ste tak z toho dažďa vonku nachladla a rozkašľala sa.“ Odporučil jej a podával jej podnos s pohostením. Vyzeralo to lákavo, ale nebola teraz hladná. Aby ho potešila, kúsok si zobrala a trochu sa napila vína. Bolo iné, ako to čo pila doma, malo zvláštnu trpko sladkú chuť, ktorá jej nebola nijak nepríjemná. Mala pocit, že vo príhodnejšej dobe by tohto vína dokázala vypiť aj  značné množstvo. A znemožnila sa pred ním tým, že sa opije a zaspí mu v náručí. Ale akosi nemala hlad ani smäd. Odložila podnos k svojim nohám pred krb. Nechcela jesť ani piť. Chcela sa rozprávať. Chcela byť s ním.

„Ďakujem, nemám hlad ani smäd. Chcela som Vás len vyhľadať a poďakovať sa Vám, kým budem musieť ísť zasa ďalej. A teraz už budem musieť odísť, rodičia by mohli mať strach, pretože sa už určite dozvedeli čo sa stalo s mojim doprovodom.“ Povedala v rozpore s tým čo povedať chcela.

„Iba sa v pokoji najedzte. Vaši rodičia sa o Vás určite až tak neboja. A ak ano, pošlem ráno sluhu Jána so správou, že ste v bezpečí tu u mňa a že sa dostavíte domov hneď ,ako sa zotavíte z tejto dlhej a namáhavej pešej cesty. Určite to pochopia a nebudú sa potom už ďalej obávať o Váš život.“ Nakoniec jej Ronald zdvihol tácku a položil ju opäť na jej nohy.

Potom sa upokojila, zjedla kura, vypila pohár vína a potom ešte dva ďalšie, ktoré jej Ronald slušne nalial zo zlatom vyzdobeného džbánu. Sám skoro nepil. A potom si prisunul jednu stoličku k jej kreslu a rozprávali sa až do rána.

Keď sa vonku za oknom ukázali prvé, nesmelé paprsky nového dňa. A kdesi vonku v záhrade zakotkodákal kohút, Ronald sebou mierne trhol a na chvíľu skrivil tvár. Potom sa slušne ospravedlnil, že musí zariadiť aby sa o ňu rodičia prestali báť, zadať služobníctvu denne rozkazy a potom odísť na neodkladnú cestu. Že sa môže prechádzať v záhrade a celý hrad je jej plne k dispozícii okrem miestností ktoré su zamknuté a že sa bude tešiť, že ju večer znova uvidí. A s ľahkým dotykom svojich pier na jej vlasoch ju opustil.

ZDROJ: judytha.blog.cz

                                                                                            Gildet